Niekedy sa mi snívajú zvláštne veci. Ako mi do izby vletel netopier a snažil sa ma presvedčiť, že je škovránok. Ako som z relatívne vysokého poschodia pozoskakovala na zem po kvetináčoch s ružami. Ako som muž – černoch a bežím po akejsi železnej konštrukcii. Netuším, ako sa mi tieto prvky dostali do nevedomia. Tentoraz sa mi však nesnívalo o netopierích problémoch s identitou ani o športových disciplínach zoskok po kvetináčoch či maratón cez konštrukciu. Snívalo sa mi, že píšem poviedku. Dokonca aj jej námet sa mi prisnil.

Ráno som sa zobudila a pousmiala som sa nad tým. Čo by na to povedala moja mama, ktorá mi pravidelne pripomína, že nemôžem celý život len písať a čítať. A teraz sa mi o tom ešte aj sníva! Nechala som to tak, prestala som sa tým zaoberať, venovala som sa škole, bakalárke, štátniciam a iným akademickým radovánkam.

V lete som išla s kamarátkami na chatu. Jedného večera začal fúkať silný vietor. Sedeli sme na terase a kamarátka vybehla na záhradu. Ja som zostala v pohodlnom kresle a pri lampe nad mojou hlavou poletoval nočný motýľ. A vtedy sa to spojilo – námet zo sna, atmosféra nočného vetra a búrky, a motýľ. Mala som nápad, a tak som urobila to, čo v takých situáciách robím. (Moja sestra ma pre to občas označí za asociála, najmä keď to urobím na diskotéke. A asi má trochu pravdu.) Vytiahla som zošit a pero, a začala som písať.

Vtedy som napísala možno dve, tri strany. Chcela som len zachytiť niečo, k čomu sa neskôr vrátim a s triezvejšou hlavou (doslova i metaforicky) to prehodnotím. Medzičasom mi už pribudlo pár ďalších stránok. Neviem, či je to dobrý príbeh. Neviem, či si ho niekedy prečíta niekto okrem mňa. No dostala som sa do fázy, v ktorej som sa zžila s postavami, sú mi blízke, stali sa súčasťou môjho života a chcem vedieť, ako to bude pokračovať, ako sa to skončí. Dostala som sa do fázy, kedy nemôžem prestať.

Pacienti pána profesora Heretika, ktorý učí na našej katedre, si sny údajne zapisujú do tzv. senníkov alebo nočníkov. Istý čas som to robila aj ja – v mojom sebaanalyzujúcom období. Teraz môj sen využívam na iný účel. Sigmund Freud tvrdil, že sen je kráľovskou cestou do nevedomia či splnením priania. Takže keď sa mi snívalo, že píšem (a dokonca aj čo píšem), môj sen mi vlastne splnil sen. A nie len snovo – naozaj.

Takže tomu sa teraz venujem. Môjmu nápadu zo senníka. Možno sa budem trochu menej starať o môj blog, no snáď mi moji čitatelia (po poslednom oficiálnom sčítaní asi desiati – som na nich veľmi hrdá) odpustia. Sny predsa treba nasledovať.