Katarína Tholtová vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a vo svojich románoch prejavuje hlboký záujem o človeka, o jeho krehkosť a vnútorné prežívanie napohľad bežných situácií.
S debutovým románom Nočné motýle zvíťazila v literárnej súťaži Mám talent vydavateľstva Ikar. Román rozpráva príbeh štyroch ľudí, ktorí trpia absolútnou insomniou, no viac než spánok im chýbajú sny. Stretnú sa vďaka čudáckemu psychológovi, ktorý je presvedčený, že práve v oblasti nespavosti je objaviteľom svetového významu, a svoju teóriu potrebuje potvrdiť na skúmanej vzorke. Štyria protagonisti si založia zvláštne spoločenstvo platonických milovníkov spánku. Ich individuálne osudy prechádzajú zložitými skúškami a vytvárajú pútavý príbeh, v ktorom nechýbajú zvraty a prekvapujúce rozuzlenie.

Komorná novela Papierové bábiky na prvotinu autorky voľne nadväzuje a svojím spôsobom ju rozvíja, nielen postavou muža rovnakého mena, ale najmä problémami psychiky moderného človeka, jeho (ne)schopnosťou komunikovať, orientovať sa a súčasne odolávať svetu, ktorý je niekedy pustý, nehostinný a citovo vyprahnutý. Trojjediná hrdinka sa v príbehu vynára zo svojho mlčanlivého vesmíru pomocou príbehov, papierových bábik a Vincenta, svojho chlapca snov, napokon sa však dokonale napĺňajú slová motta knihy: „Osudom človeka je jeho povaha.“ (Herakleitos z Efezu).
Hrdinka autorkinej tretej prózy S hlavou v mračnách Lucia bojuje s démonmi úzkosti a depresie, ktorá jej s neúprosnou pravidelnosťou stláča dušu dole a nedovolí jej rozbehnúť sa do budúcnosti. Jej matka zarába na splácanie exmanželových dlhov v cudzine a Lucia musí zakotviť u tety Kláry. Lucia si nevládze hľadať k členom náhradnej rodiny cestu, útekom zo sivých, často až neznesiteľných dní sú stretnutia so ženatým Saídom, vášnivé noci však ponúkajú placebo, nie bezpečné svetlo na konci tunela. V prvej časti je reč o Lucii, v druhej ona sama píše denník svojej úzkosti, ktorej logika je neúprosná bez ohľadu na to, či diváci stojaci okolo zmätkom a nevyspytateľným činom tejto antihrdinky rozumejú alebo nie.

Najnovší román Domov zmiznutých hodín rozpráva príbeh narcistického vzťahu a jeho dopadu na vnútorný svet hlavnej hrdinky. Laurina všedná cesta do práce sa mení na labyrint fantázie, spomienok a reality. Počas blúdenia záhadným mestom a vlastným vnútorným svetom balansuje medzi šialenstvom a skutočnosťou, medzi poddajnosťou a oslobodením vlastného ja z područia narcistického vzťahu, medzi hnevom a ľútosťou za rokmi premárnenými s oveľa starším mužom a zdevastovanými alkoholom, medzi strachom a odvahou vziať život do vlastných rúk.